Mama syna s Downovým syndrómom: „Čo bude, keď ja tu už nebudem? Firmy sa nemusia báť. Sú to verní zamestnanci, sú vďační, kamarátski a rozdávajú lásku.“

Od narodenia syna sa bojí čo s ním bude, keď raz ostane sám.
Príbehy rodín a detí, o ktorých príroda rozhodla inak.
O probléme, že ľudia s mentálnym postihnutím sú už od detstva oddelení od zdravých rovesníkov.
O spoločenských predsudkoch a ich prekonávaní.
Zamestnanci s mentálnym postihnutím si nie vždy vedia ubrániť svoje práva, učí ich ako sa postarať o seba, keď tu raz ich najbližší nebudú.
Aj o spôsoboch, akým lekár oznámi rodičom narodenie postihnutého dieťaťa.
Keď sa Ivete Mišovej pred vyše štyridsiatimi rokmi narodil syn s Downovým syndrómom, začala sa hlbšie ponárať do problémov ľudí s mentálnym postihnutím. Časom zistila, že jednou z najväčších výziev je nájsť im zamestnanie. Spolu s kolegami v Združení na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím preto sami založili pracovisko, ktoré bude týchto ľudí pripravovať na prácu a zároveň aj zamestnávať. Tak vznikol sociálny podnik a rehabilitačné centrum Bivio. „Boli sme entuziasti, ktorí nevedia, čo činia,“ hovorí dnes jeho riaditeľka s úsmevom.

Priznáva, že to vôbec nebolo ľahké. Na začiatku museli zohnať peniaze a následne zrekonštruovať starú, 16 rokov len chátrajúcu školu. Finančne im najviac pomohli dánske nadácie Velux Foundation. Ďalšie peniaze vyzbierali cez rôzne kampane a fundraising. Ani to však na taký rozsiahly projekt aj rehabilitačného strediska nestačilo a tak si museli zobrať úvery. V roku 2018 predsa len prevádzku otvorili.

„Dlhé roky som pracovala v Združení na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, najskôr ako dobrovoľníčka, od roku 2000 ako zamestnanec. Pri sociálnom poradenstve sme zistili, ako veľmi ťažko si nájdu alebo udržia prácu. Ľudia s mentálnym postihnutím majú na trhu práce oveľa ťažšiu pozíciu v konkurencii so zdravým jedincom. Síce sa mnohé činnosti dokážu naučiť, avšak nie každý zamestnávateľ má možnosti a trpezlivosť zaúčať ich dostatočne dlhý čas. Aj vzdelávací systém ich nie vždy dostatočne pripraví na voľné pozície na trhu práce. Potrebujú sa dôkladne pripraviť na profesiu a možnosti tréningov zručností sú u nás značne obmedzené. Preto mnohí u zamestnávateľov ani len nedostali šancu. A hrozné sú aj pretrvávajúce predsudky. Akoby spoločnosť ani neočakávala, že by sa mohli zapojiť do pracovného života a prinášať hodnoty. Preto sme si povedali: Čo keby sme vytvorili nejaké centrum, kde by ľudia s mentálnym postihnutím po skončení školy dostali šancu zlepšiť si svoje fyzické zručnosti a natrénovať sa aj v sociálnym a komunikačných schopnostiach, aby si ako zamestnanci vedeli prácu aj udržať,“ spomína riaditeľka unikátneho sociálneho podniku a rehabilitačného centra.

KEĎ VŠETKO ROZBEHLI, PRIŠIEL COVID

Podľa jej slov, počas zahraničných ciest v rôznych krajinách Európy, či už v severských, ale napríklad aj v Nemecku, Taliansku, Francúzsku videli, že ľudia s mentálnym postihnutím sa vedia najlepšie uplatniť v službách. Tak sa rozhodli zriadiť ako tréningové pracovisko hotel rodinného typu, reštauráciu a práčovňu… Nechceli tvoriť zisk, aj preto prevádzku založili ako sociálny podnik. Peniaze získavajú na to, aby mohli ďalej vzdelávať ľudí s mentálnym postihnutím, ktorí končia školu a pripravujú sa na prácu. Všetky zarobené peniaze sa teda vracajú späť do Bivia – klienti, ktorí sa tu zaúčajú, neplatia žiadne školné, iba poplatok za poskytnuté sociálne služby. Tí z nich, ktorí sú v stredisku zamestnaní, pracujú na riadnu pracovnú zmluvu a dostávajú výplatu tak, ako každý iný pracujúci človek.

Keď do toho šli, laicky si povedali, že gastro a ubytovanie je segment, ktorému sa bude dariť vždy. No zrazu prišiel covid. „Otvárali sme na konci roka 2018, ešte sme sa len dostávali do povedomia ľudí, keď zrazu muselo byť všetko zatvorené. Učili sme sa podnikaniu, bolo to náročné. Prišlo ťažké obdobie, dva roky úplná stagnácia. Robili sme finančné zbierky, no ani to nepomohlo, museli sme si vziať úver, aby sme vôbec prežili. Cieľom bolo vydržať,“ hodnotí I. Mišová veľmi ťažké prvé roky fungovania.