Miroslava Kovářová: „Umelci sa stále naháňajú. Ľuďom sa síce zdá, že nič nerobia, ale naozaj je to zamestnanie ako každé iné.“

Od štrnástich rokov zasvätila život tancu. Svoju umeleckú kariéru začala ako tanečnica, neskôr pôsobila ako pedagogička tanca, choreografka, baletná majsterka aj šéfdramaturgička Baletu SND. Miroslava Kovářová je vedúca Katedry tanečnej tvorby na VŠMU a jej meno sa už 26. rokov spája s najväčším medzinárodným festivalom súčasného tanca na Slovensku – Bratislava v pohybe. Ako hovorí, dobrý tanečník dnes potrebuje najmä tri veci – talent od boha, všestrannosť a dobré pedagogické vedenie, aby „sa ten talent nepokazil“.

Keď sa Miroslava Kovářová rozhodla, že sa chce venovať tancu, tak ako mnohí aj ona si vypočula, že ju to neuživí a treba mať „niečo“ v rukách. Napriek tomu sa svojho sna nevzdala. A dala to! Dnes pomáha iným, aby si ho splnili a nebáli sa pretancovať celý život. Zároveň robí všetko preto, aby aj diváci objavili čaro tanca. A práve v tom máme podľa jej slov ešte veľké rezervy. „Tento národ po kultúre hladný veľmi nie je,“ konštatuje a hovorí, že aj to je dôvod, prečo sa celý kreatívny priemysel bude ešte dlho spamätávať z dvojročnej covidovej pauzy.

Čo rozhodlo, že sa tancu budete venovať aj profesionálne?

Od útleho detstva som robila modernú gymnastiku. Robila som ju závodne a na dobrej úrovni. Vďaka nej som mala fyzické predispozície, najmä pružnosť a rozsah pohybu tela, čo som využila v tanci, keď som sa v 14 rokoch dostala do amatérskeho súboru moderného tanca Alfa. Práve tam som pod vedením Eleny Záhorákovej začala tancovať. Bolo to veľmi pekné obdobie, žili sme len súborom, všetkých nás to napĺňalo. Dokonca sme si sami šili kostýmy a robili veci, ktoré zaberú celú vašu pozornosť. Asi tam sa zrodila moja vášeň pre tanec.

Takže ste si to zo strednej školy namierili rovno na Vysokú školu múzických umení?

To nie. Hoci som po gymnáziu chcela ísť na VŠMU, mamina mi povedala, že najskôr musím mať v rukách niečo poriadne, a tak som šla na Vysokú školu ekonomickú. Až keď som ju vyštudovala, začala som si robiť, čo chcem. Nastúpila do Bratislavskej informačnej služby a  zároveň som popri zamestnaní začala študovať na VŠMU pedagogiku tanca. Bohužiaľ, vtedajší vysokoškolský zákon neumožňoval mať dve vysoké školy, tak som najskôr chodila len na dvojročné mimoriadne štúdium. Až keď sa zákon zmenil, mohla som sa prihlásiť na riadne štúdium, ale už som študovala externe.

Stále ste však robili ekonómku?

Z ekonomického zamestnania som už odišla. Bola som na voľnej nohe, založila som vlastný súbor Allegro, jeden čas som bola vedúca súboru Gumení chlapci v Ružinove, robili sme videoklipy pre mnohých spevákov, čiže mala som široký záber, ale súviselo to s tým, že som sa chcela venovať len tancu a hľadala som, čo ma uživí. Paradoxne, počas komunizmu som bola na voľnej nohe a zamestnala som sa až po zmene režimu v roku 89, keď som začala pôsobiť ako baletný majster v SND. Umeleckým šéfom Baletu bol vtedy Emil Bartko, ktorý dal príležitosť tvoriť choreografie Liborovi Vaculíkovi a iným mladým choreografom. Bolo cítiť isté moderné tendencie. Potrebovali niekoho, kto by umelcov, ktorí vyštudovali klasický tanec (a vtedy bol dôraz na ruskú školu), naučil nejaký plastickejší pohyb, ktorý si vyžadovali moderné choreografie. Tak nejako sa odštartovala moja profesionálna kariéra. 

Ako sa neskôr pozerala vaša mamina na to, že ste si zvolili tanec a dokáže vás uživiť?

Viete, ja som absolútne rozumela jej rozhodnutiu. Boli sme z dosť chudobných pomerov, od 12 rokov som bola polosirota, lebo otec mi zomrel. Mamina sa o nás starala sama a brala to tak, že je dôležité, aby nám dala do rúk chlebík, ktorý nás uživí. Moje dve staršie sestry vyštudovali ekonómiu a ona ju vnímala ako školu, s ktorou človek potom môže robiť hocičo. Zároveň som vždy bola dobrá z matematiky, hoci som študovala na gymnáziu v humanitnej triede, ako voliteľný predmet som si na maturitách vybrala práve matematiku, lebo mi nerobila problémy. A nakoniec musím povedať, že som tú ekonomickú školu aj využila.

Fakt sa vám pri tancovaní zišla aj ekonómia?

Využila som ju, akonáhle som začala robiť nejakú organizačnú prácu napríklad aj v súvislosti s prípravou festivalu Bratislava v pohybe. Nemala som problém napísať grant a urobiť rozpočet. Bola výhoda, že som tým veciam rozumela. Účtovníctvo ma síce nikdy nebavilo, ale je to o spôsobe rozmýšľania, ktorý mi tá škola dala. Človek vie, čo znamená žiadosť, zmluva, faktúra… a v tomto som bola veľkým prínosom pre tanečnú komunitu. A nebola som jediná, našlo sa nás v tanci takýchto viac. Napríklad Petra Fornayová, ktorá dodnes tancuje, vyštudovala právo. Napokon aj Štefan Nosáľ, umelecký šéf Lúčnice, absolvoval najskôr Stavebnú fakultu… A dnes je to už tak, že veľa tanečníkov si uvedomuje, že sa im popri tanci zíde aj iná vysoká škola. Máme niekoľko študentov, ktorí paralelne študujú dve vysoké školy. Mladí rozmýšľajú, že keď sa chcú uplatniť na trhu práce, musia mať aj nejaký záložný plán. 

V prípade, že Vás článok na www.dalito.sk zaujal, pokračovanie nájdete TU.