Novinár, komunikátor, výtvarník Boris Chmel: „Všetko tu už raz bolo.“

Boris Chmel vyše 20 rokov pracoval v médiách, v oblasti komunikácie aj PR. Trikrát získal ocenenie Hovorca roka, pričom verejnosť si ho asi najviac zapamätala ako hovorcu Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby. Dnes pôsobí ako riaditeľ pre vonkajšie vzťahy v stávkovej spoločnosti, pretože ako hovorí, len získavaním nových skúseností rastiete. Hoci neštudoval výtvarné umenie, vždy keď si potrebuje „prečistiť“ hlavu, maľuje. „Raz mi ľudia možno prídu na to, že netvorím pre nich, ale pre seba, aby som sa nezbláznil,“ priznal sa začiatkom februára v Prahe na vernisáži svojej jedenástej výstavy, ktorú nazval Rovnováha. 

Hoci neštudoval žurnalistiku, dlhé roky pôsobil v médiách. A hoci neštudoval výtvarné umenie, mnohí ho poznajú len cez jeho obrazy. Novinárčina aj maľba majú v jeho ponímaní spoločné jedno – je to cesta, ktorou sa Boris Chmel rozhodol komunikovať so svetom.

Študoval si estetiku a históriu, čo je jeden z tých odborov – nech mi jeho absolventi odpustia – ktorý keď si dieťa vyberie, tak rodič ustrnie, že čo s tým preboha raz bude robiť? Ako sa uživí? Prečo si si ho vybral a aké si mal predstavy o svojej budúcnosti po štúdiu?

Už v mladom veku som bol humanitne zameraný a nevedel som si predstaviť niečo iné. Určite nie lekára ani právnika, na to som nemal povahu. Vybral som si cestu, ktorá bola pomerne jednoduchá, a to bola estetika s históriou. I keď málokto o mne vie, že som chcel pôvodne študovať maľbu. Toto bola voľba číslo dva.

Na maľbu ťa nevzali, alebo si to ani neskúsil?

Vo štvrtom ročníku na gymnáziu som chodil k akademickým maliarom na prípravné kurzy, aby som sa pripravil na prijímačky, ale potom ma táto myšlienka nejako opustila. Od detstva som maľoval ako samouk, mama mi kúpila prvé olejové farby, keď som mal asi 10 rokov. Ale neskôr som si povedal, že radšej budem učiť, ako maľovať. Takže som šiel na estetiku s históriou s tým, že budem stredoškolský, prípadne aj vysokoškolský učiteľ, ak by ma to ťahalo zostať na vysokej škole.

Aj si niekedy naozaj učil?

Vo štvrtom ročníku počas štúdia na vysokej škole v rámci povinnej praxe. A to ma vtedy utvrdilo, že touto cestou ďalej nepôjdem. Dovtedy som si myslel, že by to mohlo ísť. Ale počas praxe, keď som vyučoval na gymnáziu v 90. rokoch, som pochopil, že toto nie je cesta pre mňa.

Prečo?

Asi to neviem vysvetliť jednou vetou… No vtedy žiaci boli trošku iní ako dnes, viac vnímavejší, ale zistil som, že to posolstvo odovzdávať vedomosti ďalej takýmto spôsobom nie je pre mňa to pravé a najmä komunikáciu s ľuďmi si predstavujem inak. Aj preto som začal hľadať cestu komunikácie ako formu mojej obživy. Hľadal som ako komunikovať s okolím, so svetom, iným spôsobom ako cez učiteľstvo.

Takže keď si skončil školu namieril si si to rovno do médií?

Najskôr som začal robiť v menšej PR agentúre. V 90. rokoch sa tieto agentúry len rozbiehali, vtedy tam všetci robili naozaj všetko. Ale už v tom čase som dopisoval do Hospodárskych novín a Hospodárskeho denníka a keďže som študoval estetiku, písal som do kultúrnych rubrík. Pri týchto médiách to znie asi zvláštne, ale naozaj tam boli aj kultúrne rubriky, hoci na malom priestore. A postupne som z PR agentúry prešiel do médií. Po roku alebo dvoch som našiel inzerát v denníku Sme, že hľadajú redaktorov, tak som sa prihlásil a čuduj sa svete, zobrali ma. Ďalších 20 rokov som sa potácal v mediálnom priestore.

Keď si začal písať do kultúrnej rubriky, bol tam trošku aj vplyv tvojho otca, Rudolfa Chmela, ktorý bol bývalým ministrom kultúry, literárnym vedcom aj šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady? Rozhodol si sa vtedy vybrať v jeho stupajach? 

Určite tam bol vplyv otca, ale aj mamy, pretože mama bola v tom čase riaditeľkou Mestského kultúrneho strediska, čiže aj vďaka nej som chodieval na rôzne divadelné predstavenia a výstavy. Otec, ako literárny kritik, ma zase zásoboval knihami. Mal som to šťastie, že som vyrastal v domácnosti,  kde bola jedna obrovská knižnica plná kníh a spodok knižnice tvorili veľké umelecké knihy, ktorými som sa prelúskaval od detstva. Možno aj tam je spúšťač toho všetkého.

A celý ten čas, keď si robil v médiách, si zároveň aj maľoval?

Malo to rôzne fázy. Do dvadsiatich rokov som maľoval, používal som olejové farby. Na vysokej škole však prišli do popredia iné veci a iný spôsob života, najmä zábava, všetko bolo voľnejšie. Ale maľovanie som si nechal ako hobby, niekde schované v zadnom mozgu, a vravel som si: „Aspoň občas sa k tomu vráť.“ Tak som si zhruba raz do roka niečo namaľoval. Naplno som sa k maľovaniu vrátil až po 20 rokoch, to už som v mediálnej sfére získal veľa skúsenosti, robil som novinára, moderátora, hovorcu, PR. Zlom nastal, keď moja žena otehotnela a povedal som si, že sa trošku upokojím. Takže pred ôsmimi rokmi som si po dlhom čase zase kúpil plátno a farby, až som sa znovu nakopol a teraz raz do týždňa vyprodukujem nejaký obraz.

V prípade, že Vás článok na www.dalito.sk zaujal, pokračovanie nájdete TU.