Je mi jasné, že to, aká budúcnosť čaká dieťa, je často v rukách rodičov. V akom prostredí vyrastá, ako ho rodičia vychovávajú a vedú. Nie je to však vždy o šťastí. Aj životnému šťastiu musíte ísť oproti a niečo preň urobiť. Vlastne maximum. Aby raz mohlo povedať: „Dal/a som to!“
Poznám takých rodín množstvo, ktoré deti vychovávali od malička tak, aby si uvedomili, že mať vzdelanie zo slovenskej univerzity nie vždy stačí, či skôr už nestačí. Najmä, ak chcú v živote naozaj niečo dokázať. Česť výnimkám.
Slovenská spoločnosť totiž od roku 1989 robí všetko pre to, aby sa naše deti nemohli s hrdosťou oháňať vzdelaním zo slovenskej univerzity, ktoré musíte s lupou hľadať medzi najprestížnejšími univerzitami sveta. Vlastne ich tam ani nenájdete. Tie sa totiž hodnotia aj podľa vedeckých prác. A tak vám nič iné neostáva, len sa v období dospievania stať aj nepochopenými rodičmi, ktorí údajne chcú svojmu dieťaťu to najhoršie.
Takých detí ako je naša dcéra je na Slovensku množstvo. Státisíce najlepších ročne opúšťajú Slovensko, aby študovali na najlepších univerzitách. Niekde zadarmo, niekde s pôžičkami, ktoré budú splácať potom, ako sa zamestnajú. Niekde na základe štipendia, inde v kombinácii a niekde sa vďaka vzdelaniu zadlžia rodičia na celý život a tajne dúfajú, že deti vychovali tak, že im to raz vrátia.
V prípade, že Vás článok na www.dalito.sk zaujal, pokračovanie nájdete TU.