Vedec Peter Mikula: „O návrate na Slovensko som od svojho odchodu do zahraničia pred 13 rokmi neuvažoval ani raz.”

Ornitológ Peter Mikula pochádza z Bardejova. Vyštudoval zoológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde roku 2020 obhájil aj doktorát. V rámci Fulbrightovho štipendia pôsobil na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Absolvoval aj niekoľkomesačnú stáž na Inštitúte Maxa Plancka pre biologickú inteligenciu v nemeckom Seewiesen v Hornom Bavorsku. V súčasnosti pôsobí na Ústave biológie stavovcov Akadémie vied ČR, na Technickej univerzite v Mníchove a Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe. Venuje sa behaviorálnej a urbánnej ekológii, biodiverzite a využitiu tzv. veľkých dát v ekologickom a evolučnom výskume. V rámci výskumu študuje najmä správanie rôznych druhov vtákov.

V rozhovore sa dozviete:

• Ako vplýva klimatická zmena na vtáctvo.
• Ako a prečo sa menia zvyklosti migrujúcich vtákov.
• Prečo sú dopady klimatickej zmeny vážnejšie, než si vieme predstaviť.
• Ktoré druhy vtákov sú dnes najviac ohrozené a prečo.
• Ako vplýva svetelný smog a hluk na vtáctvo.
• Čo by sa malo zmeniť v oblasti vedy a výskumu na Slovensku.

Pochádzate z Bardejova, no po maturite ste šli študovať do Prahy. Prečo ste odišli zo Slovenska?

Na strednej škole som mal šťastie na vynikajúcich učiteľov biológie. Vďaka jednému z nich som sa v priebehu štúdia stretol s pár ľuďmi pracujúcimi v ekologickom a evolučnom výskume. Doteraz sme v kontakte a čulo spolupracujeme. Práve počas tohto inšpiratívneho stretnutia som sa definitívne rozhodol, že veda je pre mňa to pravé orechové. Žiaľ, tiež som sa dozvedel, že zameranie, ktoré by ma bavilo najviac, nemá na Slovensku úplne najlepšie zázemie a celkovo by bolo lepšie začať v zahraničí, získať tam čo najviac vedomostí a skúseností a potom sa prípadne vrátiť na Slovensko.

Praha je krásne mesto, stretol som tu veľa ďalších rodákov a celkovo som si tu zvykol veľmi rýchlo. A to až do takej miery, že sa odtiaľto nehnem dokiaľ nebudem musieť. Je to pre mňa druhý domov. Na Slovensko sa však vraciam rád, mám tam rodinu aj veľa skvelých priateľov. Kvôli pracovným povinnostiam však zväčša stíham len dve návštevy ročne.

Pôsobili ste v Los Angeles aj v Nemecku. Kam vás tieto skúsenosti posunuli? Čo vám dali tieto pobyty po profesijnej stránke a čo v bežnej ľudskej rovine?

Zahraničné pobyty mi umožnili stretnúť vynikajúcich odborníkov, vymieňať si skúsenosti a nápady, bádať v spoločnosti jedných z najväčších svetových kapacít v mojom odbore.

V Spojených štátoch sa mi napríklad hneď zapáčili niektoré aspekty myslenia a osobného nastavenia vo vede. V rámci stáže na Kalifornskej univerzite som mal za úlohu prepojiť stovky vedcov z celého sveta a pripraviť celosvetovú databázu toho, do akej miery jednotlivé vtáčie populácie a druhy tolerujú ľudskú prítomnosť. Mohlo by nám to pomôcť lepšie vytipovať a ochrániť obzvlášť citlivé druhy.

Projekt bol pre niektorých európskych kolegov až príliš ambiciózny a radili mi, aby som sa zameral len na Európu. V Amerike je prístup celkom iný. Keď som šéfovi môjho amerického tímu opatrne povedal, že urobím, čo bude v mojich silách a snáď sa nám podarí takú databázu vytvoriť, len sucho odvetil, že túto databázu jednoducho vytvoríme. Bez diskusie.

V Európe sme občas až príliš utiahnutí, nepremýšľame vo veľkom a hráme to takpovediac na istotu. Občas ten risk nevyjde. Ale ak vyjde, stojí to za to. Podľa mňa je to jeden z dôležitých faktorov, prečo ako Európa momentálne zaostávame v počte patentov a inovácii nielen za USA, ale aj za Čínou.

Naučil som sa pracovať efektívnejšie, aby som mal čas aj na cestovanie a ďalšie moje koníčky a radosti života. Myslím si, že som sa tiež zlepšil v komunikácii s ľuďmi s rôznym kultúrnym, ale aj odborným zázemím. A naučil som sa, že mnoho podobne vyzerajúcich vecí sa dá robiť rôznymi spôsobmi.