Výpoveď ako trauma. Zdanlivý úspech je návykový

V súkromnej firme som kedysi mala kolegu, ktorý dostal výpoveď a potom sa po firme prechádzal s pištoľou za opaskom. Príjemné to nebolo. Na trhu súkromného sektoru si urobil také meno, že ho už nikto nezamestnal a pre jeho budúcnosť bolo jedinou možnosťou vopchať sa do priazne akýchkoľvek politikov. Bol úspešný, zachránila ho štátna trafika a ešte viac… Nech sa mu darí.

Psychológ Marek Navrátil prirovnal výpoveď k smrti príbuzného. Upozornil, že výpoveď v práci patrí medzi desať životných udalostí s najvyšším stresovým potenciálom. Podobne ako úmrtie v rodine, rozvod, alebo zranenie. Je to trauma, s ktorou sa nie všetci dokážu vysporiadať na úrovni, dokonca ani finančne zahojení najvyšší manažéri. Pri nich najviac trpí ego.

Uviedol, že s koncom pracovného pomeru sa končí aj naša profesionálna identita. A spoločne s ňou  umiera i brand zamestnávateľa v nás. Značka, na ktorú sme často boli veľmi hrdí. Z milovanej firmy sa stáva firma nenávidená. Však „ma vyhodili a ešte aj v období môjho najlepšieho verejného uznania“.