Dve najsilnejšie ekonomiky Európy sa otriasajú v masívnych protestoch, obmedzené sú aj lety

Zmeny v penzijnom systéme pre Francúzov, nedostatočné platy pre verejný sektor v Nemecku. Súbežne prebiehajúce vlny štrajkov v Európe spája však ešte jeden závažný faktor. 

Polykríza akoby nemala svoj koniec. Trvajúca vlna štrajkov a protestov vo Francúzsku eskaluje zo dňa na deň a z dôvodu reforemných zmien sa okrem vnútroštátnej dopravy ochromuje aj tá medzinárodná. Najväčšie letiská v krajine obmedzujú letové kapacity a oficiálne stránky spoločností upozorňujú na to, aby návštevníci a turisti zvážili bezpečnosť vycestovania do krajiny. O nič pokojnejšie nie je ani rastúce napätie v Nemeckej spolkovej republike, kde sa počas minulého týždňa do národného štrajku zapojili dva najväčšie odbory, EVG a Verdi. Nevynímajúc dôležité medzinárodné letiská. Dôvody štrajkov sa od seba na pohľad líšia, no ich spoločným menovateľom je predovšetkým únava občanov. Francúzi aj Nemci totiž pociťujú trvalú prepracovanosť, ktorá sa nestretáva s ich ideálmi o životnom štandarde. Podobný scenár sa však môže čoskoro odohrať aj inde. 

Macron rozdrobil sociálne istoty 

V tieni výdavkov a predražovania nadchádzajúcich olympijských hier v Paríži sa občania zaoberajú radšej budúcnosťou, ktorá už nie je ľahostajná ani generácii mileniálov. Macronova nútená penzijná reforma totiž má prejsť bez hlasovania parlamentu.

Francúzi tento krok prirodzene vnímajú ako autokratický a odmietajú na základe neho pracovať nad rámec existujúceho dôchodkového obdobia. Napriek tomu, že Macron toto rozhodnutie odôvodňuje snahou vyhnúť sa nežiaducim rizikám, ktoré by mohla priniesť budúcnosť, opozícia kritizuje terajšie iniciatívy ako protiústavné a nanajvýš nedemokratické. Neúnosné však nie je len množstvo odpracovaných hodín, ale aj rozpočet na dôchodky, ktorý sa vo Francúzsku v priebehu uplynulých dvadsiatich rokov výrazne zmenšil. Macronovo stanovisko je teda založené na tom, že ak si chce krajina dovoliť solídny odchod do dôchodku, musí odviesť do systému viac peňazí. A na to, aby sa tak stalo, musí odpracovať o dva roky navyše. 

Nemáme na dôchodky

Problémom - a nielen pre Francúzov - je však súčasná pracovná doba. Mileniáli sa v snahe o zabezpečenie bývania a založenie rodín cítia byť prepracovaní a súdiac podľa čoraz častejších dôchodkových reforiem, prebiehajúcich v celej Európe, mnohí z nich nevidia istotu ani v tom, že aktuálne garantovaný dôchodkový vek bude s ich pribúdajúcimi rokmi stále platný. Mení sa totiž na pružný limit v závislosti od priemerného veku úmrtnosti.

Napokon, dôchodkový vek vo Francúzsku sa posunul zo 60 na doterajších 62 rokov v roku 2010. To znamená, že generácia, ktorá očakávala, že v budúcom roku bude môcť odísť do dôchodku, bude nútená zostať ďalej na trhu práce. Podľa Franka Wernekeho, vedúceho druhého najväčšieho združenia odbrorárov v Nemecku, je zvýšenie platov nevhynutné pre tisíce ľudí v doprave, lodníctve, zdravotníctve aj ostatných odboroch verejného sektora.

Dopad pocítia mileniáli

Poradiť si s dôchodkovými reformami je pritom pre krajiny čoraz náročnejšie. Španielsko hľadá riešenie medzigeneračnom dôchodkovom systéme, ktorý by prenášal ťarchu zo starej generácie na mladšiu. Tak by sa mala zabezpečiť rovnováha medzi starnúcou populáciou a chýbajúcimi zdrojmi v štátnych rozpočtoch.

Britský denník Telegraph informoval o tom, že po roku 2040 by mal byť priemerný dôchodkový vek v Európe na hranici 68 rokov. Pre mnohých to môže prirodzene znamenať, že sa dôchodku ani nedožijú. V tejto chvíli však krajiny nevedia prísť na iný spôsob, ako kompenzovať pokles pracovných síl v dôsledku nižšieho ročného prírastku obyvateľstva. Británia, ktorá plánovala upraviť dôchodok z terajších 66 rokov na 67 rokov, sa po situácii vo Francúzska rozhodla, že posun dôchodkového veku nateraz pozastaví. S podobnými výzvami sa momentálne pasujú aj Portugalsko, Taliansko či Belgicko.