Sviatok práce sme si osvojili od Američanov, tí ho však oslavujú omnoho neskôr

Prvomájové pochody na námestiach sú dnes už síce minulosťou, nepatrili však iba k fenoménom Československa. Prvý máj sa totižto oslavuje takmer na celom svete. Jeho vznik je až neuveriteľne podobný súčasnosti. 

Protesty v Európe neutíchajú od začiatku roka a pri príležitosti Prvého mája je odkaz sviatku o to naliehavejší. Práve nevhodné a neférové pracovné podmienky viedli k tomu, že sa stal Prvý máj oficiálnym sviatkom. Dnes vnímaný ako medzinárodný, začiatky má pritom v Spojených štátoch amerických. Dôvodom, prečo nezostal iba mementom americkej histórie, no pretrval dodnes a je rešpektovaný na obidvoch polguliach, je jeho univerzálne platný odkaz. Ibaže spravodlivé podmienky pre pracovníkov a dôstojné zaobchádzanie s ich integritou dodnes nie sú samozrejmosťou. Čo všetko predchádzalo legendárnym prvomájovým pochodom a prečo sa Američania rozhodli presunúť ich "May Day" na prvý september?  

Stret dvoch blokov 

Nebyť vypätého konfliktu medzi Východným a Západným blokom, bol by sa Sviatok práce oslavoval v máji všade. Spojené štáty americké ho však od začiatku dvadsiateho storočia oslavujú až v septembri. A dôvodov je niekoľko. Prvá udalosť, ktorá viedla k zavedeniu pracovného pokoja, súvisí s pokusom o stanovenie takzvaného sviatku pracovníkov. Ten sa v roku 1882 v podobe pochodu desiatich tisícov civilistov uskutočnil v New Yorku.

Mierumilovná akcia sa ujala zakrátko v ďalších štátoch, no už o štyri roky neskôr sa malo všetko zmeniť masakrom v Chicagu. Haymarketský masaker sa do histórie zapísal ako násilný bombový útok, ktorý sa udial počas protestov nespokojných, štrajkujúcich zamestnancov. S protestom, ktorý bol v tlači deklarovaný ako masový, súviseli aj brutálne útoky polície. Tie mali byť spáchané len o niekoľko dní skôr. Bezprostredná reakcia protestujúcich vyvrcholila organizovaným bombovým atakom, v ktorom podľa záznamov zomrelo sedem policajtov a jeden civilista. 

Je čo oslavovať 

Vlna protestov sa s Haymarketským masakrom ešte len začínala. Pracovníci boli nespokojní s tým, že musia pracovať v neľudských podmienkach, za nízke platy a nemajú čas na svoj život. V porovnaní so súčasnými snahami o stanovanie štvordňového pracovného týždňa, vtedajší štrajkujúci odborári bojovali za to, aby sa pracovná doba z desiatich hodín posunula na osem a namiesto šiestich sa pracovalo len päť dní v týždni.

Protesty utíchli iba na ďalších osem rokov. Umlčaní odborári, ktorí videli, ako boli štrajkujúci neodôvodnene obvinení a následne odsúdení na smrť obesením, sa ozvali v roku 1894 opäť. A tentokrát trval štrajk takmer dva mesiace, pričom ochromená bola celá kontinentálna železničná infraštruktúra. Štrajk ukončil až násilný útok federálnych jednotiek, ktoré spacifikovali davy železničiarov pred budovou Pullman Company v Chicagu. 

Sviatok ako politická reakcia

Ani štrajky v roku 1894 nekončili výhrou pre zamestnancov. Po potlačení agresorov dostali štrajkujúci na znak zmieru možnosť vrátiť sa naspäť do práce a to jedine pod podmienkou, že sa nikdy nepripoja k odborovým zväzom pracovníkov. V tom čase sa ešte Sviatok práce oslavoval počas prvého mája. Zmenilo sa to až s návrhom Marxistickej strany, ktorá sa podľa vzoru Američanov rozhodla ustanoviť za sviatok práce Prvý máj počas Marxistického kongresu socialistov v Paríži. Sviatok sa v dôsledku toho zaviedol v ostatných európskych krajinách.

Keďže v čase Studenej vojny hrozilo, že oslava Sviatku práce môže vyústiť do atentátov s politickými motívmi, Spojené štáty americké a Kanada napokon presunuli sviatok na prvý september, v odkaze na mierumilovnú akciu pochodu pracovníkov v New Yorku. Napriek tomu, že sa vďaka odborovým zväzom pracovníkov Sviatok práce ujal v takmer celej Východnej hemisfére, od Grónska po Juhoafrickú republiku či Japonsko, aj súčasné konflikty a protesty nespokojných pracovníkov v Španielsku, Veľkej Británii či Nemecku, nám ukazujú, že po viac ako storočí je work-life balance výsadou len pre niekoľkých a že zamestnávatelia dokážu zaobchádzať so svojim podriadenými rovnako neférovo, ako to vnímali ľudia na konci devätnásteho storočia.