Môžu fejkové rifle obrátiť pohľad na sociálny systém a trh práce naruby?

Fake. Nežiaduci fenomén doby, ktorý na seba viaže snáď všetky negatívne súvislosti. Zlé pracovné podmienky, plagiátorstvo, detská práca, znečisťovanie životného prostredia, pracovné úrazy a kdesi úplne na konci spotrebiteľský nevkus. Čo ak to však nie je celá pravda? 

Keď niekto vysloví fake, vyvoláva to úvahy o chudobe. A to chudobe na obidvoch stranách. Na stranách tých, ktorí fejky vyrábajú a tých, ktorí si ich kupujú. Veci však nevznikajú zo vzduchu a nedostávajú sa na trh samovoľne. Máloktorý objekt modernej spoločnosti je tak populárny a súčasne tak napodobňovaný ako denimové nohavice. Na miestach, kde ich väčšina z nás nakupuje, však prebieha tichý kontrakt medzi kupujúcimi a predávajúcimi. Každá zo strán má pritom vlastnú filozofiu zamestnávania a kultúru práce. A obvykle sú pozície v obchodoch a pozície vo sweatshopoch zhodne štartovacími bodmi, v ktorých začínajú mladí ľudia kariéru. V prípade sweatshopov a fabrík, kde sa takéto rifle šijú, je vek nižší a často na hranici puberty. A hoci sa z nášho moderného pohľadu môže zdať, že sweatshop nie je vôbec nijaká kariéra, ľudia sa do fabrík hlásia aj dobrovoľne. Či už to znie alebo neznie uveriteľne.

Aj za fejkom je človek 

Pohŕdať akýmkoľvek fejkom je prirodzená reakcia, avšak to, nad čím v zásade ohŕňame nos, sa často nelíši od tovaru, ktorý pokojne nakupujeme, často nad limity našich mesačných príjmov. V skutočnosti je to však produkt, ktorý má svoju kúpnu aj predajnú cenu, vytvára predajniam zákazníkov a dáva prácu ľuďom - počnúc tým, ktorí by za iných okolností museli od útleho veku pracovať v často ešte horších podmienkach a končiac tými, ktorí tento tovar importujú, predávajú a napokon aj propagujú.

Je to teda rad množstva profesií. Takýto tovar pritom neprichádza len z Číny, Turecka alebo krajín tretieho sveta. Len v úvode tohto roka vyšlo prostredníctvomreportáži The New York Times a talianskeho Il Tacco D'Italia najavo, že mnohé módne domy a predajcovia luxusných značiek využívali nútenú pracovnú silu na výrobu svojho tovaru v Kalifornii a dokonca aj rodinných usadlostiach v južných regiónoch Talianska.

Z hľadiska spotrebiteľského záujmu pôsobí informácia o tom, že tovar bol vyrobený v Taliansku, USA alebo Portugalsku, o čosi prijateľnejšie. Podmienky, ktoré však títo pracovníci prijímajú vo svojej práci, sa pritom prakticky nijako nelíšia od tých, ktoré sa dostali výrobcom napodobnenín. Sú to len obmeny sweatshopov. 

Príležitosť osobného rastu 

Oceniť kvalitný tovar či produkt je často otázkou toho, ako na nás pôsobí. Či je, alebo nie je použitý z kvalitných materiálov, či má jeho značka dobrú reputáciu a či sa tak trochu nesnažíme jeho kúpou idealizovať vlastný sociálny status. Súčasne však nadobúdame presvedčenie, že pracovníci, ktorí tento produkt vyrobili, ho vyrobili v čistom prostredí, za humánnych podmienok a že reálna hodnota tovaru je rovná tej na cenovke. Aká je však hodnota práce?

Ako poukázal Paul Krugman v roku 1997 a Sam Bowman v roku 2015, práca vo sweatshopoch nie je prijateľná z pohľadu nášho vonkajšieho vnímania možností pracovného trhu. Z hľadiska sociálnych podmienok pracovníkov v iných krajinách je však tou lepšou alternatívou pre živobytie. Štúdia vedcov z Washingtonskej univerzity a Yale z roku 2011 poukázala na fakt, že medzi ženami, ktoré pracovali v bangladéšskych fabrikách, sa vyhli núteným rodinným sobášom a smeli si dovoliť vyššie vzdelanie.

Čo v konečnom dôsledku zlepšilo ekonomickú situáciu v regióne. Žijeme v dobe a spoločnosti, ktorá nám dáva príležitosti a možnosti na náš osobný aj kariérny rozvoj. Tie tunajšie sa od možností chudobných ľudí v rozvojových krajinách diametrálne odlišujú. Ak aj napokon títo ľudia utekajú za lepšími podmienkami do iných krajín v Európe či v Spojených štátoch amerických, stretávajú sa s prejavmi rasizmu, xenofóbie a nedôvery. Aj obsadenie pracovných miest, ktoré by domáci neprijali, býva považované za akúsi formu okrádania príležitostí pre občanov. 

Práca alebo otročina

Práca, ktorú napokon získajú, býva neraz modernou podobou otročiny. Desať- či dvanásťhodinové zmeny, nízky plat, základné sociálne odvody, takmer žiadne prestávky. Nie všetky sweatshopy majú prijateľné podmienky a neposkytujú ani rovnaké práva zamestnancom. Lenže bez akejkoľvek snahy glorifikovať existenciu fejkov a sweatshopov sú tieto možnosti práce východiskové a stavajú ekonomiky iných krajín na pevnejšie nohy, pomáhajú im rozvíjať sa. Nezávisieť od charít. Nehladovať. Nebojovať. Kultivovať sa. Bolo by cnostné a krásne dopriať všetkým podobné pracovné príležitosti, na to všetko je však potrebné mať finančné prostriedky. Prísľubom ktorých je práve výrobný kapitál fabrík ponúkajúcich zamestnanie stovkám až tisíckám ľudí. To, čo môžu pracovníci vo fabrikách zarobiť, pritom nemusí byť, ako sa nazdávame, slabo ohodnotené.

Blattman a Dercon zverejnili v roku 2016 štúdiu pre Národný úrad ekonomického výskumu, v ktorej uviedli, že finančné podmienky a životná úroveň Etiópčanov pracujúcich vo fabrikách, sa zvyšili v porovnaní s obdobím pred nástupom do fabrík. Mnohí sa o prácu uchádzali dobrovoľne a práve vďaka získaniu dobre plateného, hoci vyťažujúceho zamestnania, získali v živote určitú formu stability. Stability, ktorá im dovolila, aby sa ich uvažovanie o profesnom a osobnom rozvoji mohlo napokon rozširovať smerom k lepším prílažitostiam a dôstojnému vzdelaniu. Vyrábať rifle z nižšou kvalitou, svietidlá, čipy do mobilov alebo montovať vysávače - práca vo sweatshopoch je často pre mnohých prvým stupňom k tomu, aby svoju životnú úroveň zlepšili a nemuseli v živote závisieť od pomoci prvého sveta. A aj fejkové rifle, nad ktorými teda ohŕňame nosy, tak predstavujú komplexnú spleť osudov ľudí, ktorí vo viere, že sa raz budú mať v živote lepšie, monotónne zošívajú kusy látok na šijacích strojoch. Môžu to však byť aj talianske rodiny, ktoré šijú dvojtisícové značkové kabáty za dvadsať eur na týždeň. Ale takisto grafici, ktorí za desať centov upravujú fotografie do časopisov, či šičky, ktoré kvôli päťsto eurám za mesiac odchádzajú na druhú stranu krajiny. To, čo mnohí z nás vnímajú ako otročinu, býva pre druhých často jednoducho prácou. Nevyhnutnou na prežitie.